Z histórie Kerestúru

Úvod

Dnešný Kerestúr je súčasťou XVII. obvodu Budapešti a centrálnou čásťou Pri Rákoš, ale pripojenie k Budapešti v 1.-ho januára 1950 ešte bola dlhá cesta. Kerestúr v dejinách ako prvý „videl” maďarské lejakové storočie, hoci dedinka je obývaná už od dobu Árpádovcov až po súčastnosti ale územie už od praveku. Tento štúdium píše o ceste, ako sa dostala dedinka od prvej chalupe až po pripojenie k hlavného mesta.

„Pravek” Kerestúru

Územie sa nachádza medzi Budinské vrchy a Pahorkatiny Gödöllő, okrem toho aj v údolie Rákoš, kde je aj prameň Rákoš, ktorý prepomáhal pri vzniku osady. Na konci XIX. str. archeológicke vynálezy vykopávali rozličné veci, ktorí boli  najprv v Maďarskom národnom múzeu, potom sa stali v Budapeštiankskom historickom múzea. V XX. str. organizované archeológické výskumy neboli, iba pri postavení sa našli rozličné veci. V dobe meďu sa nášli jednu dlátku a dve žiletku v tvaru trojuholníka pri rieke Rákoš.  V Neskorom dobe meďu svedčia ozdobené keramiky takzvané pécelské alebo badenské kultúry. V roku 1963 pri vybudovaní sa našli aj ohnisko s črepinami. V Mladšej doby bronzovej sa našli urnové hroby pri železničnej práci, v Strednej doby bronzovej sa našli podobné na mohyly tiež urnové hroby. V Neskorej doby železnej –ako aj na Veľkej maďarskej nížiny – sa objavili Skíti, potom okolo 300 pred Kristom Kelti, ktorí prešli cez Dunaj, a ich kvetové obdobie vyvrholil v 1 str. pred Kristom. Aj  na Kerestúru našli urny, lebky a dve hladké náramky s pľuzgiematými ozdobami.  Rozkvet Keltskú kultúru v Karpatskej kotliny prerušil expanziu Rímskú ríšu.

Kerestúr od doby Árpádovcov po Tureckej nadvlády

Existovanie osady svedčí vykopávanie stredovekého kostola z roku 1969, ktorý prežil aj vpád Tatárov, potom posilnili v terajšej dedinke „Svätý Križ”. Prvá spisovná spomienka je z roku 1265 v listine Štefan V. pod názvom Pousa Racusa, ktorý odkazuje aj na jeho majiteľa Pósa, ktorý vtedy boli vo vlasníctve križiacich rytierov v Budafelhévizi. V listiny z r. 1326 a 1327 ktorí vydal Róbert Karol ešte spomínané ako Svätý Križ. V listiny 16. mája 1396 a 9. septembra 1327 ktorí vydal Zigmund, meno osady je Keresthwr, ktorí podobá na dnešnú „Kerestúr”.

Aj na mape Tabula Hungariae Lázar Deáka z r. 1528 je označené pod názvom Kerestur. Na mape osada označené s kresbom kostolom s dvojitou vežou. Ale pri hladaní Kerestúr pri Pešti músíme brať do úvahy aj tie fakty, že v dejinách Uhorska existovalo 36 „Rákoskeresztúr” a pričina popularita mien osád odkazuje na fakt že po vpáde Tatárov boli usadené križové rytiery. Okupácie Budína v r. 1541 a ostatné stále vpády spečatil osud viacerých osád Kerestúrov.

Kerestúr pod „Tureckej nadvlády”

Turci okupali nielen centralnú časť krajiny ale aj vidiek Rákoš, vytvorili novú administráciu, ktorí patril ku sandžaku Budinského a  obvod Peštianského. Strážny zbor sídlil v Peštianskom známku a podľa vyplatnej listiny z r. 1544/45 ich počet bolo 1348 osôb z toho 648 janisárov a delostrelcov, 307 pešiakov a jazdcov a 393 srbských mučeníkov. Oblasť Kerestúr v záznamoch bolo pomenovaná ako pustatina Križ, ktorý v r. 1546 vyplatila majiteľom 500 tureckých akčov, čo zodpovedalo 10 maďarským forintom. V tom čase oblasť bola pomenovaná ako neobývaná, ale v r. 1688 už v záznamoch je obývaná a kultivovaná.

Podľa záznamu daň na hlave bolo 12 forintov, z toho možno predpokladať 5 alebo 6 domácností. Od rokoch 1640/50 ju mohol znovuosídlené Kerestúr s približne 90-100 obyvateľmi. V r. 1674 arcibiskup Juraj Szelepcsényi pozval do Bratislavy  pri Delegatum Jurdicium reformovaní kázatelia z Dunamelléki medzi ktorých bolo aj vo vacovských seniorátov Ján Püspöki  kerestúrsky kázateľ. Na základe týchto údajov je pravdepodobné, že Kerestúr v tejto dobe existovalo ako reformovaná obec.  V r. 1679 v záznamu „Rationes Perceptiones” z Peštianskej župy osada je pripomernovaná ako „Pagi curiales Kerestúr”. S tých dôvodov ide o usadenie reformovaných malošlachtov a je rozumitelné curialny charakter Kerestúru: viaceré malošlachtici spolu so želiarmy tu žijú, lebo za ich podzemky platili iba taxu pre uhorských  štátných orgánov. V tohto roku zaznamili rozdiel 20 forintov. Podľa hore uvedených “majitelom” Kerestúru bolo Budínsky janičárov aga. Podľa odkaz z r. 1688 územie bolo by vo vlastníctve premontrejský prepošt v Zabrdovice v Moravsku, ako aj bývalý majiteľ premontrejský prepošt v Aszóde, ale tie údaje nie sú isté. Na konci tureckej nadvlády pri obliehanie Budína v r. 1684 a 1686 Kerestúr znuvu vyľudnil.

Zaujímavosťou je, že v r.1665 svetový cestovateľ Evlia Cselebi cestoval z Budíne do Jágri a prešiel aj cez Kerestúr-v svojích záznamoch pod názvom „Körösztös”-, a spomína na to, že je miesto pri rieke Rákoš, ktorý sa nazývajú Mlynskú dolinu -po turecky Dejirmen deresi- , kde je miesta strachu. Napíše že sám seba so svojou spoločnosťou veľmy opatrne museli prejsť, lebo “ pohanov a služobníkov Allahu” zajali

 Znovuosídlenie Kerestúr od začiatka XVIII. storičia

Podľa nariadenie viedenskej vlády a panovanie Lipóta I. (1657-1705) sa začali znovuosídlenie na ktoré územie, ktorí už bolo vyslobodené a pripojené k Habsburgskej ríše. Výskumníci znovuosídlenie rodelia na tri etapy: medzi rokoch 1690-1710, medzi rokoch 1711-1740 a po rokoch 1740. V r. 1703 v dedinke už býva 8 rodín, ktorých boli maďari, a medzi ních boli aj tie, ktorí znovuosídlili. Uzemie bolo vo vlastníctve rodiny Podmaniczkyovcov, ich sídlisko bolo v Aszóde, a slovenske osídlenie boli z ich podzemkoch z Peštianskej a z Novohradskej župy. (Kálmán Mikszáth v jednom poviedke spomína na malú novohradskú pesničku tkz. uspávanku, ktorý aj na Kerestúre spievajú slovenské starky)Predpokladáme, že aj maďari osídlili, lebo právo na voľné sťahovanie prepomáhal migráciu počas tohto storoča. V r. 1752 prišli nemeckí usadlíci na zo Štájerska z údolo rieke Enns (Prügg, Tauplitz), a z Horného Rakúska a z Karintie pred prenasledovaním vierovyznaním. S tým sa vznikol trojjazyčnú dedinku, kde žili spolu nemecký evanjelici, slovenské evanjelici a katolíci a maďarské katolíci. “Zvāz troch národnosti” sformuloval ďalšie rovýjanie Kerestúr.

Záznam v Archýve Peštianskej župy z r. 1730 uschovával že čo pestovali a aké tovari priniesli kerestúrčania na budinské trhy medzi rokoch 1733 a 1736. Podla toho: jačmeñ, pšenica, raž, proso, tráva, seno, hydinu, ošípané, ovce, hovädzí dobytok a kôň. Na tomto listine je aj podpisi velitelia dedinky a odtlač voskovej pečiatky s erbom. Výkres erbu: dve listnaté vetvy obklopujú v tváre polkuh radličku s pluhom . Kruhopis erbu: “Kerestur falu”. Bolo použité do roku 1736. V roku 1760 za začali vybudovať kaštiel  Podmaniczky-Vigyázóovcov v barokovom štíle. Staviteľom bol barón Elek Bujanovszky manželom Alžbety Podmaniczkyovej. Barón bol nielen vynikajúci vojakom ale aj dobrým hospodárom. Aj učil svoj ľud na pestovanie zemiaky, okrem toho pestoval aj kety.

Kerestúr od XIX. storočia až pripojenie k Budapešti

Majiteľom dedinky sa stali naďalej Podmaniczkyovcov, z ních bolo najväčši v XIX. storoči Ján Podaniczky III. (1786-1883) , ktorý sa stal pánom kaštiela po Bujanovszky a prežil tu svoj život. Pre druhú vetvu rodiny nechal ako stredisko Aszód a chcel by vytvoriť nové stredisko pri Pešt-Budíne. Na r. 1866 sa stal najväčším majitelom nielen Kerestúru ale aj okolitým vidiekom na ktorý prepomáhal nielen  svoj dlhý život ale aj jeho podnikateľské schopnosti. Zaujímal vinohradníctvo, jeho cenené vína dostali až do Viedňu. Manželom jeho dcéry Zuzanny sa stal Sándor Vigyázó, s tým sa stali obidve rodiny majitelia kerestúrskeho kaštiela a odtialto sa nazývajú ako Podmaniczky-Vigyázó. V mrtvovom spise Sándora Vigyázóa celú vlastníctvo nechal na Maďarskej akadémie vied, z toho podporil aj jeho dediča Ferenc s tým po jeho smrti v r. 1928 kaštiel s podzemkami zdedil maďarskú akadémiu.

Kerestúrské mlyny v r. 1851 vyrábali príjmov 8000 forintov.  V dedinke boll početné ovce a hovädzie, ale chovali aj ošípané a samozrejme kone. Nemci boli dvojpodzemkovci, slováci jednopodzemkové želiari a tabánskí maďari boli želiari. Od r. 1870 najvýznamnejšie produkty boli vino, bavlna, hovädzie a semená. V r. 1848 bolo poddaní vyslobodené, a aj Revolúcia a boj za slobudu. V Kerestúri bolo narodnú brigádu s 69 osobom, neskôr pripojili aj 15 mladých vojakov. Pri organizovanie narodnej brigády prispel aj barón Ján Podmaniczky, pre ktorý musel po revolúciach odpustiť barónstvo. Dedinka prispel k refovúciam aj s Gyulom Bulyovszkyom, on sa narodil v Kerestúre a stal sa známy ako “Marecský mládenec”. Jeho rodný dom označuje pamätnú tabuľu.

V druhej polovici XIX. str. počet obyvateľov Kerestúru približne stúpil. Podľa údajov sčítanie obyvateľov v r. 1869 bolo 2444, v r. 1880 bolo 2769, v r. 1890 bolo 3330, 1900 bolo už 6143. Posledné údaje sa netýka s prírodzenou reprodukciou, lebo počet zvýšili nové prisťahovalci.

Zmenia aj počet vierovyznancov. V r. 1869 počet rímskokatolíkov bolo 1126, evanjelikov bolo 1259, žid bolo 34, reformandov bolo  18 obyvateľov, v r. 1880 počet rímskokatolikov bolo 1258, evanjelikov bolo  1412, reformandov bolo 46 a žid bolo 47. Počet katolíkov a evanjelikov sa obrátil medzi rokoch 1890 a 1900, a na r. 1910 počet rímskokatolíkov bolo 3748, evanjelikov bolo 2202, ( reformandov bolo 412 a žid bolo 273). Ale kesal počet národnostných obyvateľov.  V r. 1880 na Kerestúre žil 508 Maďarov, 335 Nemcov a 1920 slovákov. Ale v r. 1910 tu žil 4421 maďarov, 462 nemcov a 1739 Slovákov.(vtedy tu žil 6699 obyvatelov) V r. 1912 aj prežbiter ponechal slovenskú omšu.

Už r. 1900 žili z priemyseľstve 1077, z poľnohospodárstve 1435. Doprava 523, obchod 138 a verejná sližba 138 obyvateľom dal prácu.. V r. 1913 pestovali 469 jutárov hrozná a v r. 1930 iba 363 jutárov v Kerestúri. V rokoch 1930-40 pokúšali pestovať aj priadky murušovej s pomocou moruše ale pre nedostatok uhlie po svetovej vojny ich vyrúbali. Rozvýjanie metropoly pred I.   svetovej vojny vysťahovali na Kerestúre Maďarské priemyseľníci, robotníci a úradníci, a chudobnejšie dedinské občania sa pracovali v Budapešti. V obdobie ekonomickej kríze nezamestnanosť bolo vysoký, a viaceré nemali sumu aj na vlak s tým sa pešo chodili na Pešti, ale aj dostali v Budíne pre práce. Kerestúrské obetia I. svetovej vojny sa môžeme čítať na pmätné tabuľi na Pomnik hrdinov, ktorí odhalili v r. 1924. Ale obec utrpel v r. 1915, vtedy kto nepestoval obilinu, už mohol kúpiť iba kukuričný chlieb. Obiliny bolo pravidelne rekvirované. Kto  hospodáril na viac ako 14 jutárov pôdu s tým sa nestali vojakom, lebo zásobovanie bolo zabezpečené.

Chýr o vypuknutie revolúcie „Őszirózsás” sa dostal do dediny v popoľudňajších hodinách. Ale na konci roka veľa ľudí bolo infektované španielskou chrípkou. 35 zomreli z katolických vierovyznancov. V ťažkých časoch uľahčil trpenie a nedostatok pomáhanie americký Červený križ.

V r. 1920 žili v Kerestúre 6029. To je menej aj od obyvateľov 6699 z r. 1910 ale aj od obyvateľov 6143 z r. 1900. Hlavná príčina je, že pri publikovanie ščítanie ľudí Rákoshegy bolo samotný obec. V r. 1930 obyvateľov bolo 7550 a v r. 1941 už bolo 11484. Počet obyvateľov medzi svetovej vojny sa môžeme charakterizovať pomocou údajov sčítanie obyvateľstva z r.1930. Z 7550 obyvateľov žili iba 1590 z poľnohospodárstve (22,7%). V priemyseľstve pracovali 1456. Pracovali v priemyseľstve 44,9%. V obchodníctve pracovali 5,8%, v doprave 6,5%, vo verejnáej službe 4% a pri poľnej práci 8,4%. Penzionisti boli 4,7%. V r. 1930 na Kerestúre bolo  elektrina v domácnostiach 38,4% , ale v Rákoscsabe 53,4%, v Ligeti 95,4% a v Rákoshegyi 63,9%. Nepodarilo vybudovať sieť vodovoz. Počet domácností v Kerestúri v r. 1930 bolo 1146. Do r. 1930 mier analfabetizmy medzi dospelých obyvateľov bolo 4,7%.

Plyvom kríze v r. 1930 kerestúrske tovari neboli predávané, ale počas II. svetovej vojny ceny boli zvýšené, preto konzervárne s gazdovstvami uzavrieli dohody pre premávanie paradajky. V 30-tých rokoch v každom osade v údolie Rákos fungovalo bankové pobočky. Kerestúrska pobočka vznikla v r. 1928 zo základným kapitálom 25.000 Pengőov.

Na začiatku II. Svetová vojna ovplyvňovala ekonomicky život dedinke, lebo hore uvedených bolo spomínané, že na niektoré tovari ešte bol dopyt. Demarkačná línia v r. 1944 dostal pri Kerestúre, letecké vojny-americké bombardovanie proti hlavného mesta-, výrazne prispelo blízkosť letiska Ferihegy. Viaceré domácnosti bolo zničené, veľa zomreli počet zranených bolo tiež vysoké, a americké lietadlá spadli. Kerestúrske Židia boli deportované 8. júna 1944. V tom istom roku v decembri ruské a rumuňske vojsko bolo na týždeň zachytené maďarským vojskom, s tým sa mohli ísť a prejsť cez dedinky. V januári 1945 deportovali 170 Nemcov do Sovjetskej únie na “malenkij robot”. Viacerých z tých nedostali domov. V Kerestúre neboli dotykované vysťahovaním Nemecké menšiny. Maďarkú-Slovenskú dohodu o vymene obyvateľstva bolo vysťahovanené iba niektoré Slovenské rodiny.

Politika po druhej svetovej vojny bolo zmenené,  obecské poslanci bolo členom  “Független Kisgazda Párt”. Na vaľnom zhromaždení 22. decembra 1949 vyhlásili jednoznačne pripojenie k “Veľkej Budapešti”. S tým sa realizoval pripojenie Rákoscsabu, Kerestúr, Rákosligetu a Rákoshegyu pri Budapešti ako XVII. obvod od začiatku 1. januára 1950.

Kerestúr ako súčasť Budapešti

Na začiatku rozlohu nového obvodu bolo 61,93 km2, počet obyvateľov podľa sčitanie v r. 1949 je 35 763, z ktorých v Kerestúre žil 9202 obyvateľov. Vďaka prístupným a územným výhodám sa stal centrom obvodu. Industrializácia sa uskutočnila veľmi pomaly, a poľnohaspodárstvo sa zostala rozhodujúcim faktorom. Založili poľnohospodárske družstvá, a početná časť obyvateľstva sa „chodila na chotáre” obrábať pôdu.

Revolúcia v r. 1956 mala aj miestných účastníkov, ale v dedinke sa nevyskytli žiadne vážnejšie udalosti, hoci bol štatárium a invázie sovietských vojsk.

Počet obyvateľov 50.-tych a 60.-tych rokoch sa pomerne zvyšoval. V r. 1970 počet obyvateľstva bolo 49 673, ale v r. 1980 žili tu iba 55 034. Viaceré chodili pracovať do iných obvodov. Autobusová doprava sa začala spojovať obvod s vnútornou časťou mesta a s konečnou zastavkou metra, ale hoci verejná doprava fungovala, ktorá bola zriedkavá a pomalá dostala prezývku „Rákosborzasztó”. Na konci 50.-tych rokov sa došlo rekonštrukciu Kerestúru ako mesto, ale to oneskoreli, ba aj – neskôr, kde sa začali stavať- vydali zákaz výstavby. To trvalo až do prvej polovice 70.-tých rokov, kedy sa začala stavať panelové domy a vytvorenie sídlisk. Stala sa to obeťom Tabán, Tótfalu a Németfalu. Zničenie dedinky sa zlomil život živého spoločenstva. Približne 800 domov bolo zničených a veľká časť ich domovov mohli vyžadovať výmenu v nových paneloch, ale nikto z nich nedostal v rámci obvode. Mnohí z obyvateľov zničených sedliackých domov sa nikdy nemôžu vrátit, tí ktorí sa prežili, sa dostali do novom prostredí, kde nová väčšina tvorila ľudia z iných časti Budapešti. Preto bolo veľmi ťažké sa zachovať národnostnú kultúru, ktoré tu žil.

Populácia Pri Rákoš sa najviac vzrástla v 80.-tych rokoch a v r. 1990 dosiahla 71 430 obyvateľov, medzi ktorých 22 000 ľudí sa našlo nový dom na sídlisku. Na jeseň v r. 1990 aj v Rákosmente sa stal Zmena režimu. V novom samosprávnom systéme obvod počas prvé slobodné voľby sa zvolil 34 členní zastupiteľský orgán. Odvtedy sa urbanizácia zrýchluje alebo spomaľuje, pri zachovanie primestský charakter. Aj verejná doprava sa rozvýjala z hľadiska frekvencii premávky a rýchlosti. Boli vybudované nové stavebné prvky, obchody, byty, športové budovy sa objavili. Počet obyvateľov do r. 2015 dosahoval 87 569 z toho v Kerestúre  žije 26 843, ktorý je stále najľudnatejšou časťou mesta, rozloha obvodu je 54,83 km2, ktorý je najväčši obvod v Budapešti.

Záverečné myšlienky

Kerestúr zažil dlhú cestu v kľúčových bodoch histórie, prežil svoju vlastnú zničeniu s novým rozkvetom. Proces rozvoja miest z dedinského života s rýchlím spojenim s mestským životom, nesie výhody obidvoch. Zachovanie tradície prežije aj v silnom vetre. Napríklad v r. 2015 v XVII. obvode je ešte stálú slovenskú komunitu, ktorí hovoria po slovensky. Doteraz som strávil moj život v Kerestúri, a dúfam si, že aj naďalej budem pozorovateľom ich vývojami a hodnotami.

František Andor Schmal

 

Kerestúrské hrďie ďjovke, alebo príbeh Kerestúrskeho ženského speváckého zboru

Tento DVD film bol vydaný Slovenskou národnostnou samosprávou XVII. obvodu hlavného mesta Budapešti.  Príbeh ženského speváckého zboru porozpráva Rozália Papová Polereczká, iniciatátora je Andor Schmal, narátorka Eva L. Gácsiová. Archívne fotografie a dokumenty sú v majetke zbierkového a výstavného priestoru Múzeu Erdős Renéé domu. Film vznikol s podporou Samosprávy  Rákosmente. Film je dostupný v maďarskom jazyku.

 

 Odpust v Csatke 1970

Na tomto archívnom videonahrávke sa Slovenky z Kerestúru rozprávajú s reportérom o tom, ako sa dostali na odpust v Csatke. Film je dostupné v maďarskom jazyku.